Pacenotes: jazyk, ktorému rozumie len pilot a spolujazdec

Rely sa nejazdia naslepo, no ani trať nepoznáš tak, ako ju pozná jazdec F1 po desiatkach kôl tréningu. Posádka WRC si každú rýchlostnú skúšku pred pretekmi prejde len niekoľkokrát a pomalým tempom — a potom ju musí prejsť naplno. Tento rozdiel prekonávajú pacenotes (po slovensky zjednodušene „rozpis trate“): sústava skratiek a čísel, ktorú si posádka vytvorí sama a ktorej rozumie len ona.

Čo pacenotes obsahujú

Spolujazdec v nich opisuje trať pred autom: smer a ostrosť zákruty, jej dĺžku, to, či sa zákruta otvára alebo uťahuje, hrboly, skoky, zmeny povrchu a riziká popri ceste. Ilustračný príklad: „ľavá štyri, dlhá, otvára, sto rovno, pravá dva, pozor kameň vnútri“. Číslo zvyčajne vyjadruje, ako rýchlo sa dá zákrutou prejsť, lenže jednotná stupnica neexistuje — v jednom systéme je šestka takmer rovinka a jednotka vracák, v inom je to naopak. Aj preto sa podľa cudzích poznámok nedá jazdiť.

Ako vznikajú: obhliadka trate

Pred každou súťažou je v programe obhliadka (angl. recce). Podľa oficiálneho predstavenia šampionátu WRC ide o dva dni, počas ktorých posádky prechádzajú skúšky obmedzenou rýchlosťou a vytvárajú si poznámky. Každú skúšku zvyčajne prejdú dvakrát, niekedy trikrát; presný počet prejazdov aj rýchlostný limit však určujú propozície konkrétnej súťaže, nie jedno pravidlo pre celý šampionát. Poznámky si na väčšine podujatí píše posádka sama — organizátor ich nedodáva.

Prvý prejazd slúži na hrubú kostru: poradie zákrut, smery, približná ostrosť. Pri druhom prejazde, už tempom bližším súťažnému, pribudnú vzdialenosti, varovania a miesta, kde sa neoplatí rezať zákruty. Ak je povolený tretí prejazd, slúži na kontrolu a doladenie. Pilot hovorí, ako zákrutu vidí a ako ju chce prejsť, spolujazdec to zapisuje do vlastnej skratkovitej reči (alebo diktuje na záznam a prepisuje neskôr). Posádka sa tak nedohodne len na tom, aká zákruta je, ale aj na tom, akú rýchlosť si do nej dovolí.

Čo sa deje za volantom

Počas súťaže potom spolujazdec číta poznámky do intercomu a pilot ich počúva v prilbe. Čítať nahlas nie je to najťažšie — spolujazdec musí presne vedieť, v ktorom mieste zápisu sa auto práve nachádza, čítať s predstihom a prispôsobovať tempo hlasu rýchlosti auta.

• Predstih. Spolujazdec číta jednu až dve zákruty vopred, nie tú, ktorou práve prechádzate — pilot si musí poznámku prijať skôr, než ju potrebuje.
• Rytmus. Na pomalšom úseku môže pribudnúť detail, v rýchlom sa poznámky zhustia do jednej vety. Dobrý spolujazdec mení hlasitosť aj tempo podľa naliehavosti.
• Dôvera. Za vrcholom kopca nie je nič, čo by pilot videl. Rozhoduje, či poznámke verí viac než vlastným očiam.

Chyba v pacenotes sa v rely nedá opraviť za jazdy — jedna zle zapísaná alebo zle prečítaná zákruta môže znamenať priekopu.

Presne preto sa pacenotes považujú za polovicu rýchlosti. Auto, motor a odvaha sú pre všetkých podobné; rozdiel robí to, ako presne dvojica popísala trať a ako si dôveruje. Nabudúce, keď budeš sledovať onboard z WRC, skús chvíľu počúvať namiesto motora hlas spolujazdca — je to druhý pilot, ktorého kamera nikdy neukáže dosť. Ak ťa zaujíma, ako rýchlo sa dá v rely šmýkať, pozri aj skandinávsky flick a brzdenie ľavou nohou.