Existujú techniky v motoršporte, ktoré pochopíš na prvý pohľad — vieš, prečo fungujú, aj keby si to nikdy neskúsil sám. A potom sú tu techniky, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako presný opak toho, čo by malo fungovať. Škandinávsky flick a brzdenie ľavou nohou patria jednoznačne do druhej kategórie.
Ak sleduješ WRC dlhšie, určite si si všimol, že historicky obrovské množstvo šampiónov pochádza zo Škandinávie — Fínska, Švédska, Nórska. Nie je to náhoda ani klimatická preferencia komentátorov. Je to dôsledok toho, že miestni jazdci vyrastali na klzkých, sypkých a zasnežených lesných cestách ešte predtým, než si vôbec vybavili pretekársku licenciu, a museli sa naučiť dve techniky, ktoré dnes patria k základnej výbave každého rely pilota na svete bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza.
Škandinávsky flick: riadené vyklonenie na opačnú stranu
Škandinávsky flick (niekedy nazývaný aj Scandinavian flick) je technika, pri ktorej jazdec tesne pred vstupom do zákruty najprv na krátky moment vytočí volant na opačnú stranu, než do akej sa chystá zatáčať — a až potom prudko strihne späť do smeru zákruty. Vyzerá to, akoby sa auto na zlomok sekundy chystalo ísť úplne iným smerom, než napokon ide, čo pri prvom sledovaní pôsobí na diváka mätúco.
Pre diváka, ktorý to vidí prvýkrát, to pôsobí takmer ako chyba za volantom — v skutočnosti ide presne o opak, o zámerný a starostlivo natrénovaný pohyb. Fyzikálne ide o zámerné rozkývanie hmotnosti auta. Vytočením volanta na opačnú stranu sa váha preloží na vonkajšie kolesá tej strany — a keď jazdec bezprostredne nato strihne volant späť do zákruty, zotrvačnosť tejto preloženej hmotnosti pomôže zadku auta vybočiť a rotovať rýchlejšie, než keby jazdec zatočil priamo bez prípravného pohybu. Výsledkom je, že auto vojde do zákruty už čiastočne v šmyku, s prednou nápravou nasmerovanou presnejšie na výstup zo zákruty — a to všetko pri vyššej vstupnej rýchlosti, než by dovolilo klasické, plynulé zatáčanie na priľnavom povrchu.
Technika sa najviac cení práve na šotolinových a snehových povrchoch s nízkou priľnavosťou, kde je udržanie kontrolovaného šmyku rýchlejšie než snaha auto v zákrute „zaseknúť" na hrane adhézie ako na asfalte, kde by podobný manéver len zbytočne spomalil prejazd zákrutou.
Brzdenie ľavou nohou: turbo, ktoré nikdy nespí
Druhá technika porušuje jedno z prvých pravidiel, ktoré ťa naučili za volantom bežného auta: pravá noha na plyne, ľavá na brzde alebo spojke, nikdy obe naraz. V rely je to presne naopak. Jazdci brzdia ľavou nohou, zatiaľ čo pravá zostáva na plynovom pedáli — niekedy aj počas samotného brzdenia súčasne s ľavou nohou.
Dôvod súvisí s turbodúchadlom. Preplňované motory potrebujú na okamžitú odozvu udržať otáčky turba vysoko — ak jazdec úplne pustí plyn pri klasickom pravo-nohovom brzdení, otáčky turba klesnú a pri opätovnom pridaní plynu vzniká citeľné oneskorenie (turbo lag), kým sa dúchadlo znovu roztočí na potrebné otáčky. Brzdenie ľavou nohou umožňuje udržať mierny prítlak na plynovom pedáli aj počas brzdenia — motor tak zostáva „nadýchnutý" a pripravený okamžite reagovať, len čo jazdec vystúpi z brzdy a potrebuje maximálny výkon na výjazde zo zákruty.
Táto technika má aj druhý benefit: umožňuje jemnejšie a rýchlejšie prechody medzi brzdou a plynom v rýchlom slede zákrut, kde by prekladanie jednej nohy medzi dvoma pedálmi stálo drahocenné zlomky sekundy, ktoré sa v priebehu celej rýchlostnej skúšky vedia nasčítať na citeľný časový rozdiel oproti súperovi.
Ako sa to trénuje a odovzdáva ďalej
- Kartingová minulosť pomáha. Mnohí rely jazdci sa s brzdením ľavou nohou stretli už v kartingu, kde je táto technika bežná kvôli absencii spojky a jednoduchšej konštrukcii pedálov.
- Handbrake pre ostré zákruty. Pri veľmi ostrých zákrutách (tzv. hairpinoch) jazdci kombinujú tieto techniky ešte s ručnou brzdou, ktorá dokáže na okamih zablokovať zadné kolesá a auto doslova „preklopiť" okolo predku bez straty rýchlosti.
- Simulátor ako bezpečný tréningový priestor. Presne tak, ako sme písali v článku o tom, čo ťa simulátor naučí o trail brakingu, aj tieto rely techniky sa dajú bezpečne trénovať virtuálne, kým sa dostanú do svalovej pamäte natoľko, že ich telo vykoná automaticky aj pri stovke kilometrov za hodinu na klzkej šotoline bez vedomého rozmýšľania.
- Postupné budovanie sebadôvery. Mladí jazdci sa oboch technikám učia najprv pri nízkych rýchlostiach na uzavretých plochách, kým si osvoja presné časovanie pohybov, a až potom postupne pridávajú rýchlosť a komplexnosť terénu.
Prečo to nie je len škandinávska špecialita
Hoci obe techniky nesú v mene odkaz na severskú Európu, dnes ich používajú jazdci zo všetkých kútov sveta — od Južnej Ameriky po Austráliu. Škandinávsky pôvod zostal v názve ako pripomienka toho, kde sa tieto postupy prvýkrát systematicky rozvinuli a odovzdávali z generácie na generáciu miestnych pretekárov, no dnes sú súčasťou univerzálneho jazyka rely pilotov na celom svete, ktorý sa učia rovnako v Chile, Keni ako aj vo Fínsku.
Ako si to všimnúť pri sledovaní prenosu
Ak chceš tieto techniky rozoznať vo vysielaní alebo v onboard zábere z kokpitu, sleduj hlavne ruky jazdca na volante tesne pred vjazdom do pomalšej zákruty na šotolinovom alebo snehovom povrchu. Škandinávsky flick sa prejaví ako rýchly, takmer trhavý pohyb volantom na jednu stranu, hneď nasledovaný ešte rýchlejším pohybom opačným smerom — celé to trvá zlomok sekundy a ľahko sa to prehliadne, ak nevieš, čo hľadať. Pri brzdení ľavou nohou si zase všimni, že sa otáčky motora počas brzdenia takmer vôbec neznižujú na voľnobeh, ako by si čakal pri bežnom aute — to je znak, že jazdec drží plyn aj počas brzdenia práve preto, aby udržal turbo v pohotovosti.
Nabudúce, keď uvidíš rely auto na zlomok sekundy „zatočiť nesprávnym smerom" tesne pred zákrutou, už budeš vedieť, že nejde o chybu jazdca — je to práve naopak, jeden z najprepracovanejších technických trikov v celom motoršporte, zdokonaľovaný celé desaťročia na zasnežených lesných cestách ďaleko na severe.