Slovenský fanúšik motoršportu, zvyknutý na okruhy ako Slovakia Ring so striedaním ľavých aj pravých zákrut, si pri prvom stretnutí s NASCAR-om často kladie jednu otázku: čo je na jazde stále tým istým smerom vlastne také ťažké? Odpoveď sa skrýva v detailoch, ktoré televízny záber len málokedy dokáže sprostredkovať naplno.
Nikde inde v profesionálnom motoršporte nenájdeš niečo podobné: šampionát, ktorého drvivá väčšina kalendára sa odohráva na tratiach v tvare oválu, kde auto po celý pretek zabáča jediným smerom — doľava. Pre niekoho, kto vyrástol na okruhových pretekoch s ich pravými aj ľavými zákrutami, to pôsobí takmer neuveriteľne jednoducho. Realita je presný opak — oválne trate NASCAR sú jedny z fyzicky najnáročnejších na svete práve pre svoju zdanlivú jednoduchosť.
Korene siahajú k pašovaniu alkoholu
Príbeh NASCAR-u sa nezačína na pretekárskej trati, ale na vidieckych cestách amerického juhu počas éry prohibície a krátko po nej. Prevádzači domácej pálenky (moonshine) potrebovali autá, ktoré dokázali uniknúť polícii — rýchle, ale navonok nenápadné sedany s upraveným motorom a odpružením. Keď sa v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia títo vodiči začali stretávať a súťažiť medzi sebou o to, kto má rýchlejšie auto, položili tým základ toho, čo sa neskôr formalizovalo do organizovaného šampionátu — NASCAR ako organizácia vznikla v roku 1948 práve z tejto komunity.
Práve preto sa NASCAR odlišuje od európskych disciplín aj vo výbere áut — vychádza zo sériových, „stock" sedanov (odtiaľ pojem stock car), nie z účelovo postavených pretekárskych špeciálov, hoci dnešné súťažné vozidlá majú so sériovými autami spoločný už len vzhľad karosérie.
Banking: uhol, ktorý robí nemožné možným
Kľúčovým technickým prvkom oválnych tratí je takzvaný banking — sklon vozovky v zákrutách, ktorý sa dramaticky líši trať od trate. Talladega Superspeedway, jeden z najrýchlejších oválov na svete, má banking až 33 stupňov v zákrutách. Bristol Motor Speedway, naopak, kombinuje krátku dĺžku necelý jeden kilometer s progresívnym bankingom rastúcim od 24 do 30 stupňov smerom k vonkajšej bariére. Existujú aj rovinatejšie trate ako Martinsville s bankingom len okolo 12 stupňov, kde je jazda technicky úplne odlišná disciplína.
Fyzikálne banking funguje jednoducho: naklonená vozovka premieňa časť odstredivej sily, ktorá by inak auto vytláčala smerom von zo zákruty, na silu tlačiacu vozidlo nadol, k povrchu vozovky. Vďaka tomu dokážu autá prechádzať zákrutami vyššou rýchlosťou, než by dovolila rovná, nenaklonená vozovka pri rovnakom koeficiente trenia pneumatík. Čím strmší banking, tým vyššia rýchlosť je v zákrute dosiahnuteľná — čo vysvetľuje, prečo práve na Talladege a v Daytone padajú rýchlostné rekordy šampionátu.
Prečo je „len rovno dokola" také náročné
- Konštantné preťaženie. Na rozdiel od okruhu, kde sa telo jazdca strieda medzi zaťažením vľavo a vpravo, na ovále pôsobí bočné preťaženie prakticky nepretržite tým istým smerom po celé preteky, ktoré trvajú aj vyše troch hodín.
- Tesná blízkosť súperov. Na superspeedwayoch jazdia autá v hustých balíkoch len centimetre od seba pri rýchlostiach nad 300 km/h — čo si vyžaduje úplne inú formu koncentrácie než osamelé kolo na okruhu.
- Nastavenie auta je asymetrické. Keďže sa zabáča len jedným smerom, tímy zámerne nastavujú odpruženie a geometriu kolies nerovnomerne medzi ľavou a pravou stranou auta — niečo, čo by na okruhovej trati so zákrutami oboma smermi vôbec nedávalo zmysel.
- Opotrebovanie pneumatík je nerovnomerné. Vonkajšie pneumatiky nesú výrazne väčšiu záťaž po celé preteky, čo si vyžaduje špecializovaný vývoj gumy odlišný od bežných okruhových zmesí.
Daytona: chrám oválneho pretekania
Ak existuje jedna trať, ktorá symbolizuje celý koncept superspeedwayu, je to Daytona International Speedway na Floride, otvorená v roku 1959. Jej banking 31 stupňov bol v čase výstavby taký extrémny, že si vyžadoval úplne nový prístup k projektovaniu vozovky — inžinieri museli riešiť, ako udržať asfalt na takom prudkom svahu, aby sa počas horúcich floridských liet nezačal zosúvať. Daytona 500, úvodné a zároveň najprestížnejšie preteky sezóny, sa dodnes považujú za vyvrcholenie kariéry každého NASCAR jazdca — podobne, ako sa vo Formule 1 cení Monako alebo v cestnej cyklistike Tour de France.
Nie každá trať je rovnaká
Dôležité je nezamieňať si NASCAR s jednou univerzálnou traťou opakovanou dokola. Kalendár obsahuje krátke trate (short tracks) pod jednou míľou dĺžky, stredne dlhé (intermediate) okolo jednej až dvoch míľ, a takzvané superspeedwaye nad dve míle, kde sa vďaka kombinácii dĺžky a bankingu dosahujú najvyššie priemerné rýchlosti celého šampionátu. K tomu NASCAR v posledných rokoch pridal aj vybrané cestné okruhy s pravými aj ľavými zákrutami — čiastočne práve preto, aby otestoval jazdcov mimo ich prirodzeného komfortu čisto oválnej jazdy a pridal do kalendára väčšiu rozmanitosť.
Krátke trate: úplne iná zručnosť
Na opačnom konci spektra než superspeedwaye stoja krátke trate ako Martinsville alebo Bristol, kde sa preteká na ploche kratšej než jeden kilometer. Tu sa namiesto čistej rýchlosti cení schopnosť efektívne predbiehať v obmedzenom priestore, zvládať kontakt medzi autami — ktorý je na krátkych tratiach oveľa bežnejší a do istej miery aj tolerovaný ako súčasť štýlu pretekania — a udržať si trpezlivosť počas stoviek kôl jazdených v tesnej blízkosti súperov. Jazdci, ktorí vynikajú na superspeedwayoch vďaka odvahe v balíku vysokých rýchlostí, nemusia byť automaticky rovnako úspešní na krátkych tratiach, kde rozhoduje skôr jemnosť ovládania a trpezlivosť pri hľadaní medzery na predbehnutie.
Prečo autá na superspeedwayoch jazdia v tesných balíkoch
Na najrýchlejších tratiach, akými sú Daytona a Talladega, používa NASCAR takzvané reštriktor platne alebo ich modernejší ekvivalent, ktoré umelo obmedzujú výkon motora a znižujú maximálnu rýchlosť áut z bezpečnostných dôvodov. Tento zdanlivý paradox — obmedzenie výkonu na najrýchlejších tratiach kalendára — má jednoduchý dôvod: bez neho by rýchlosti presiahli hranicu, pri ktorej by autá pri strate kontaktu so zemou (napríklad po nárazovom otočení) mohli doslova vzlietnuť. Vedľajším efektom obmedzeného výkonu je, že si autá navzájom nedokážu ujsť rýchlosťou, a tak jazdia po celé preteky v hustých, tesných zoskupeniach, kde využívajú aerodynamický jav podobný cyklistickému drafteniu — čo dodáva superspeedwayovým pretekom ich typický, napínavý charakter s možnosťou zmeny poradia doslova v poslednej zákrute.
Nabudúce, keď uvidíš balík stock carov mihať sa okolo oválu zdanlivo len dokola, pripomeň si, že za tou jednoduchosťou stojí sedemdesiatpäť rokov histórie, presná geometria naklonenej vozovky a fyzika, ktorá umožňuje ľuďom prechádzať zákrutami rýchlosťou, pri ktorej by na rovnej ceste dávno vyleteli mimo trate.