Ešte pred desiatimi rokmi bolo pretekárske motocykle definované takmer výlučne motorom, pneumatikami a hmotnosťou jazdca. Dnes sa na štarte MotoGP objavujú stroje s krídlami pripomínajúcimi stíhačku — a zmenili spôsob, akým sa na dvoch kolesách jazdí.
Problém, ktorý krídla riešia
Motocykel nemá štyri kolesá rozostavené do stabilného obdĺžnika — má dve, jedno za druhým. Pri prudkej akcelerácii sa váha presúva dozadu a predné koleso má tendenciu dvíhať sa zo zeme (wheelie), čo spomaľuje zrýchlenie a je nebezpečné. Aerodynamické krídla na prednej časti stroja vytvárajú prítlak, ktorý drží predok pri zemi presne vo chvíli, keď to jazdec najviac potrebuje.
Väčší prítlak, väčšia odvaha v zákrutách
Efekt sa neobmedzuje na rovinky. Prítlak z krídel pôsobí aj v náklone, čo umožňuje jazdcom brzdiť neskôr a vstupovať do zákrut vyššou rýchlosťou, než by dovolila samotná pneumatika bez aerodynamickej pomoci. Rozdiel medzi strojom s krídlami a bez nich sa v praxi meria v desatinách sekundy na kolo — v šampionáte, kde sezóna vie skončiť rozdielom pár bodov, je to zásadné.
Cena za pokrok: turbulencie
- Špinavý vzduch. Krídla vytvárajú za sebou turbulentný vzduchový vír, ktorý sťažuje jazdu stroju bezprostredne za nimi — podobne, ako to poznáme z F1.
- Ťažšie predbiehanie zblízka. Jazdec v tesnom závese cíti nestabilnejší predok práve v momentoch, keď potrebuje najviac istoty — pri brzdení pred zákrutou.
- Pretekári sa museli prispôsobiť. Technika jazdy sa zmenila spolu so strojmi — dnešní jazdci využívajú aerodynamiku aktívne, nielen ju „znášajú".
Aerodynamika spravila z MotoGP strojov niečo bližšie k pretekárskym autám než ku klasickým motocyklom spred dvadsiatich rokov. Fyzika zostala rovnaká — dve kolesá, jeden jazdec vystavený vzduchu bez kokpitu — len nástroje, ktorými sa s ňou dnes bojuje, sú oveľa vyspelejšie.
